Michael Gira zo SWANS má celkom dobrú ruku na samorastov s akustickou gitarou: kedysi objavil dnes populárneho Devendru Banharta, vydal najlepší album Jamesa Blackshawa a ani s WOODEN WAND nesiahol vedľa.

James Blackshaw je na pohľad šedo-šedá myš. Gitara mu prirástla k telu ako strom, na pravej ruke zapustili korene dlhé nechty. Keď o ňom píšu pochvalne, je to zväčša potichu, a keď hrá na pódiu, pôsobí dojmom, že si každú chvíľu zívne, hoci hrá zložité a precítené veci.

Na to, že je jeho hudba inštrumentálna, neznie vôbec chudobne - na vyjadrenie myšlienok nepotrebuje slová. Býva košatá, zvukovo zaujímavá a bohatá na nápady.

Prstolamy Jamesa Blackshawa nechcú vyzerať ako prstolamy, lež ako jednoducho natiahnuté pavučiny skladieb, ktoré majú predovšetkým výraz.

Ibaže na novom albume je všetko trochu inak. Aranžmány sú učesané – oveľa vzdušnejšie – zasadené do ticha. Ak sa človek započúva, počuje dokonca Blackshawa dýchať.

Pri pohľade na názvy skladieb je jasné, prečo majú taký baladický nádych. A možno ide aj o logický hudobný krok. Problém je len jeden: je to takto menší pôžitok, než býval. Občas je zameniteľný.